Výstavy

PÚCHOV – Milan Sládek do roku 1968

ZRODENIE LÁSKY K PANTOMÍME
Raz v knižnici čitateľský maniak Sládek objavil Kožíkov román Největší z pierotu (1939), ktorý opisoval život a umenie veľkého herca pantomímy z prvej polovice 19. storočia Jeana – Gasparda Deburaua. Kniha bola pre chlapca skutočným objavom. Keď študent knihu dočítal, zostal ako v tranze. „Bol som ako bez seba“, spomína v jednom z rozhovorov. A zatúžil stať sa mímom. A tak mu vraj staršie sestry ušili pierotovský kostým, o ktorý stále žobronil. Obetovali na to jednu celú posteľnú plachtu.

INŠPIRÁCIA
…tanečná kompozícia Zelený stôl…indický tanečný štýl baratha natyam…vzrušujúca scéna Boj v tme z Pekinskej opery (herci sa pohybujú ako v tme, pričom scéna je osvetlená)…japonské tradičné divadlo…filmové grotesky, ktoré podporili mladého umelca v neskoršej osobnej implantácií istej japonskej múdrosti: pochopiť telom. On zatiaľ študoval činoherné divadlo. 
Bolo to na niečo dobré: vytvoril si do budúcnosti vlastný štýl hereckej sebareflexie, vytvaroval si charakteristický postup budovania javiskovej postavy, ktorým sa neskôr dokonale odlíšil od ostatných kolegov.

ŠTÚDIUM
Štúdium na VŠMU Milana neuspokojovalo, chcel čosi iné. Všetci chlapci museli hrať o revolučnom Rusku. Všetci chlapci museli hrať odvážnych ruských Ivanov, dievčatá zase nebojácne Nataše, či ako sa volali. Pri Milanovej výške a šesťdesiatich kilách váhy! Kto by si ho bol vedel predstaviť ako ruského geroja? Mal smolu, nezodpovedal vysnívaným typom kladných hrdinov socialistickej mládeže. 
Sládek rozhodne nemusel odísť z VŠMU pre nedostatok talentu. Sám o tom hovorí: „Možno vám to bude znieť neskromne, ale som presvedčený o tom, že najprv som ja sám musel vycítiť, či talent mám alebo nie. V mnohom som bol síce zneistený, ale v hĺbke duše som bol o sebe presvedčený. Keby som dal na reči a na mnohé rady kadekoho, divadlo by som už dávno zanechal. Na počiatku, keď som nadšene rozprával o svojich plánoch venovať sa pantomíme, nebolo mnoho tých, čo mi verili.“
V školskom roku 1958/1959 mohol pokračovať v štúdiu v Prahe.

PRVENSTVO PANTOMÍMY
V apríly roku 1958 predstavil obecenstvu pantomímu ako prvý v Československu. Bolo to viac ako rok pred Fialkovou pantomímou v Divadle na zábradlí v Prahe.
Prvé verejné pantomimické predstavenie sa konalo v podnikovom klube bratislavskej Dimitrovky. Nazývalo sa Večer pantomímy a jeho námet bol ovplyvnený deburauovskou pantomímou, ale aj nemou filmovou groteskou.

Prvá pantomimická inscenácia Boule v divadle E.F. Buriana. Premiéra sa konala 11.marca 1960 a bola pre budúceho míma veľkým úspechom.
Recenzent denníka Mladá fronta napísal pod značkou -zd-: „Nie je možné sa pri tejto príležitosti nezmieniť o predstaviteľovi hlavnej postavy pikolíka Kefku, Milanovi Sládkovi, od ktorého pohybovej kultúry , mimických schopností a skutočného vnútorného zaujatia môžeme očakávať veľa.“ Pavel Grym vo Filme a divadle zase napísal: „…Milanom Sládkom vstúpil na naše javisko ďalší mím nesporného talentu, osobitného výrazu, schopný výstižnej charakteristiky a veľkej vnímavosti.“Dnes právom môžeme zaradiť Sládkovu inscenáciu hry Boule medzi legendárne predstavenia.

JUPITER
„Keď som pred mnohými rokmi cez veľkú sklenenú stenu v Rímsko-germánskom múzeu v Kolíne prvýkrát hľadel na nádhernú Dionýzovú mozaiku, fantázia mi zrazu pred očami vyčarila osobu. Odetá do rímskeho odevu gracióznymi pohybmi stvárňovala motívy z rímskej mytológie. Fascinovalo ma to – rímska pantomíma.“ M. Sládek

JE NIEČO, ČO SA NEDÁ ZAHRAŤ PANTOMIMICKY?
„V podstate sa dajú nájsť výrazové prostriedky na vyjadrenie každého konania osôb, zvierat, ba aj vecí. Keby som však chcel vyjadriť napríklad to, že som včera chcel ísť do divadla, alebo že neviem, či pôjdem zajtra do kina, musel by som si dávať pozor, aby som neupadol do polohy takzvanej posunčiny. Vlastne môžete zahrať všetko, čo sa deje v prítomnom čase, práve tak, ako aj najrozličnejšie osoby, atmosféry, city, predmety, elementy… Ale vlastne každý druh umenia ťaží z akéhosi obmedzenia. Maliar sa vzdáva trojdimenzionality, aby ju na obraze dosiahol, sochár vynecháva okolie predstavovanej osoby… spisovateľ či básnik sa koncentruje zase iba na písané slovo. Záleží na schopnosti a talente tvorcu, ako je schopný prekročiť hranicu toho ohraničenia a nájsť dokonca spôsob, ako ho využiť ako štýlotvorný prvok. Občas som prekvapený, keď objavím, ako popisuje alebo opisuje spisovateľ vo svojom literárnom diele určitú situáciu alebo vnútorné pocity človeka. Niekedy to vyzerá ako scenár pre míma. Tam sme my mímovia precíznejší. Pohyb, gesto či mimika sú nenahraditeľné, tak ako je v živote nenahraditeľná reč tela.“ M. Sládek

KEFKA, KEFKA, KEFKA…
Jeho príznačnou postavičkou je Kefka, o ktorom možno podľa samého tvorcu povedať, že je to akýsi slovenský Charlie Chaplin či obdoba Marceauovho Bipa. Zrodil sa ešte počas Sládkovho pôsobenia v Prahe a odniesol si ho aj do Nemecka, kde podľa neho nazval svoje divadlo Theater Kefka. A prečo Kefka?
V internáte v Prahe, kde počas štúdia býval, ho tak volali jeho spolubývajúci, lebo každé ráno hľadal kefku na zuby a oni nevedeli, čo hľadá. Aj jeho blonďavé vlasy, vždy vystrihané na ježka, pripomínali kefku. A tak touto prezývkou nazval postavu pikolíka v hre Hrča. Tak sa zrodil Kefka… Mím bol totiž presvedčený, že každý mím musí mať svoju typickú postavu, svoje alter ego.

FIRST SOLO PANTOMIMES (1955)
Milan Sládek was still a student at the School of Applied Arts in Bratislava.

PANTOMIME EVENING (1958)
At the Dimitrovka club, Milan Sládek performed his first pantomime performance in Czechoslovakia, with Milan Lasica, Eva Maria Chalupová, and Darina Poldaufová.

BOULE (1960) – At the E. F. Burian Theatre, D34 in Prague.
The foundation of this script was written by Milan Sládek while he was still in Bratislava, and the final libretto for this full-length pantomime was written with Eduard Žlábek. It was the first time I appeared as the character Kefka, a young waiter in a garden restaurant.

HADRÁŘ, (1961)
At the D34 Theatre in Prague, inspired by František Kožíka’s book, The Greatest of Pierrots. Milan Sládek, as a young mime, considered it important to come to terms with the non-dramatic „The Dress Salesman,“ a work probably written by the great Pierrot Jean Gaspard Deburau.

CZECH COMEDY OF THE RICH MAN AND LAZAR (1963) – play by Pavol Kyrmezer.
This is the oldest play in Slovak theatre culture. The first performance of this play since its creation was directed by Milan Sládek, with acting students from the Academy of Dramatic Arts: Marián Labuda, Oľga Šalagová, Stano Dančiak, Ida Rapaičová, Jana Catarino, Pavol Mikulík, Karol Čálik, and others. It was later staged at the Small Stage (1964) and in German translation in Cologne (1981).

HRČA (1963)
It was restaged in a new form in Bratislava at the Malá scéna theatre. This production crossed the borders of the then Czechoslovakia for the first time. Hungary, GDR, FRG, India.

STARINAAAR, (1967)
This was a new adaptation of Deburau’s pantomime, and according to Milan Sládek, it was the first production with qualities comparable to European pantomime. It was first staged at the Small Stage in Bratislava and later in Cologne (1975, 1983).

POVAŽSKÁ BYSTRICA – Divadlo Kefka

Do Kolína sa natrvalo presťahoval 1. apríla 1970

DAR
Pre autora bol tento vzťah Veľkého brata a mravca, čo ho obťažuje, dôležitým ideovým východiskom. Bola tam aj viera v zmenu a v pozitívne ukončenie tragického spolunažívania. Kolínski diváci neveľmi vnímali, že ide o československí príbeh a mímovu osobnú traumu.

Divadlo Kefka otvorili 28. mája 1974

V sezóne 1974/1975 mali za 10 mesiacov doma i v zahraničí až 310 predstavení. Principál potreboval čo najskôr splatiť dlhy. Podarilo sa. Sládek osobne bol v tom čase aj riaditeľom divadla, upratovačkou, javiskovým technikom, hlavným predstaviteľom; roznášal spolu s kolegami letáky, bol organizátorom všetkých podujatí, vyrábal masky, robil kurzy, písal nové scenáre a spolu s ostatnými cestoval po Nemecku, Belgicku a Francúzsku. Hral niekedy aj tri predstavenia denne. Niekoľko mesiacov si nemohol vyplácať plat, musel uhrádzať nájomné a pamätať na to, že aj jeho mladí kolegovia musia z niečoho žiť. Pracovali ďalej a prišli aj úspechy.Po siedmych rokoch existencie Divadla Kefka, ktoré malo 86 miest, sa súbor presťahoval do divadla s 311 miestami.

Opera za tri groše
Jednou z prvých inscenácií v novozaloženom divadle Kefka bola Žobrácka opera od Johna Gaya, s hudbou Pepusha, ktorá vznikla niekedy na konci 18. storočia. Bertolt Brecht spolu so skladateľom Kurtom Weillom ju prepracovali a nazvali Trojgrošová opera.

Komédia o boháčovi a Lazarovi
Komédiu inscenoval Sládek celkom päť ráz. Prvé naštudovanie sa uskutočnilo roku 1964 v spolupráci s Eduardom Žlábkom ako ročníková práca s poslucháčmi herectva na bratislavskej VŠMU. Hra mala najmä v zahraničí veľký úspech. Umiestnili sa s ňou na druhom mieste na festivale v západonemeckom Erlangene, na prvom mieste v Istambule a priniesli si aj cenu Grand Prix z medzinárodného festivalu 1965 v Nancy. S touto cenou bolo spojené vystúpenie v parížskom Divadle národov, kde sládkovci zožali veľké ovácie. Druhé naštudovanie vzniklo v roku 1967 na javisku Malej scény SND a Sládek v ňom vytváral postavu Lazara. Posledné naštudovanie bolo predstavenie v Kostole sv. Michala v Kolíne z roku 2006.

Salome
Po vystúpení s hrou Salome prišla k Sládkovi mladá žena, ktorá sa rozčuľovala, ako si vraj môže dovoliť zosmiešňovať ženy. Mal čo robiť, aby jej vysvetlil, že táto pantomíma je reakcia na politickú situáciu v jeho bývalej vlasti. Preňho bola táto biblická postava reprezentantom moci, ktorá sa pohráva s ľudskými hlavami a s ľudským osudom, a to, akého pohlavia je, nebolo podstatné.

Carmen
Ináč, Carmen bola prvou operou vôbec, ktorú mladý študent videl ešte na scéne SND ako pätnásťročný. Rád si spomína na toto predstavenie. Nezabudnuteľný bol predstaviteľ Toreadora, ktorý počas slávnej árie nemohol pre enormne veľké brucho zliezť z koňa. Koník zase, aby si skrátil čas, a taktiež asi pod tlakom emotívneho zážitku, že sa nachádza na doskách, ktoré znamenajú svet, si pred nadšeným obecenstvom vykonal potrebu. Obaja mali veľký úspech. Ale v pamäti mu zostane aj tanečník, ktorý sa počas celého svojho tanečného čísla márne snažil zmocniť sa tamburíny, ktorú mu hodili. V pantomíme sa to odborne volá zákernosť objektu. Podarilo sa mu to až pri poslednom tóne hudby jeho tanca.

JE VZRUŠUJÚCE UČIŤ SA VIDIEŤ TO, ČO JE, A NIE TO, ČO CHCEME VIDIEŤ.

Figarova svadba
Premiéra sa konala 19. septembra v Národnom divadle v Soule, ktoré má kapacitu 3000 sedadiel.
Sám mím na to spomína takto: „Neskôr som po predstaveniach od divákov často počul, že mali pocit, akoby bábky pohybovali hercami, a nie naopak. Dodnes je Figaro v mojom repertoári. Zakaždým sú predstavenia veľkým diváckym úspechom. Divákov prekvapuje muzikálnosť mojich kolegov, precízne psychologické charakterizovanie jednotlivých postáv, ale hlavne bývajú nadšení ich úžasnou kooperáciou pri oživení bábok. Moji priatelia Katka Aulitisová, Jana Skořepová, Ľubo Piktor, Beáta Hileková, Peter Tabaček, neskôr Mirka Pavelková, Juraj Benčík a Rado Milič dodnes tvoria súbor Figarovej svadby (2010).“Po svetovej premiére v Soule uviedli túto operu s rovnakým úsechom v Opere SND ako európsku premiéru na jeseň toho istého roku.

KLASICKOSŤ NA JEDNEJ A NOVÁTORSTVO NA DRUHEJ STRANE
Na jednej strane sa o Sládkovi hovorí ako o klasikovi pantomímy, no niektorí zástancovia klasickej pantomímy mu vyčítajú, že porušuje starú tradíciu pantomímy. Nie je to paradox?
V jeho repertoári nájdete sólovú pantomímu, hru s maskou, s bábkami, výtvarný happening, ale hlavne skupinovú pantomímu. Pantomímu spájal aj s činohernými textami či s operou…
Jeho veľkou divíziou je, že je výtvarník. Vidieť to nie len na jeho pantomimickom aranžmáne každej inscenácie, ale aj na kostýmoch a scénach.
Popularita umelca často nie je iba otázkou jeho kvality, nazdáva sa Maestro. To môžeme neraz vidieť pri západoeurópskych výtvarných umelcoch. U podaktorých sa popularita dosahuje šikovnosťou manažérov, ktorí mediálnymi akciami vedia vyvolať okolo svojho chránenca veľký rozruch. Odráža sa to aj na umelcovom finančnom ohodnotení. Pritom až s odstupom času sme schopní zaradiť ich v rebríčku kvality. Určovanie kvality na základe sledovanosti v televízií neodzrkadľuje skutočnú kvalitu vysielaného programu. Rovnako plné hľadiská divadiel, dosiahnuté zvážaním divákov v autobusoch, nehovoria nič o kvalite ich predstavení.Odvahou, a nie experimentom bolo Sládkovo založenie divadla pantomímy. Vtedy dokázal, že aj takéto netradičné divadlo má právo na plnohodnotnú existenciu.

FESTIVAL GAUKLER
Svojou festivalovou aktivitou oživil niekoľko rokov driemajúcu pantomímu predovšetkým v Európe. Festival Gaukler patril k prvým európskym festivalom na začiatku takzvanej vlny pantomimického divadla, ktorá sa neskôr, predovšetkým vďaka iniciatíve Milana Sládka, udomácnila v západnej Európe. Malo to byť niečo podobné, ako bol amsterdamský festival Fools.
Neveríte?
Milan Sládek si objednal výstrižkovú službu z nemeckých novín s heslom „pantomíma“, aby zistil, na ktoré oblasti vplývala. Nielenže sa hralo veľa predstavení, ale mímovia boli v reklame, pantomíma bola súčasťou terapeutických praktík, výchovných predmetov na školách, operné súbory si angažovali mímov, aby si speváci obohacovali vlastné výrazové možnosti, usporadúvali sa vorkšopy, mímovia začali učiť firemných manažérov reči tela a podobne. Hlavne sa však mnoho psychológov začalo zaoberať fenoménom fyzickej výrečnosti. Za pätnásť rokov, počas ktorých spolupracoval Milan Sládek s Goetheho inštitútom, navštívil viac ako päťdesiat krajín sveta a mal možnosť na vlastnej koži zistiť, akému obrovskému záujmu sa pantomíma na celom svete teší.Pantomímu chápe mím Milan Sládek ako lúčavku kráľovskú, ktorá sa vždy vynorila v čase, keď bolo klasické divadlo v kríze – buď bolo priveľmi literárne, alebo málo divadelné… Festivalom chcel Sládek ukázať, aký podiel má pantomíma na vývine moderného tanečného umenia a tanečného divadla vôbec.

Don Juan
Mím si urobil z tejto témy recesiu, predstavil Dona Juana ako človeka v pokročilom veku, ktorý zo zvyku ešte stále kurizuje mladým dámam, ale už vlastne zabudol, prečo.

DAR, (1971)  
Prvá inscenácia Milana Sládka v Kolíne nad Rýnom po emigrácii. Pantomíma v kombinácii s technikou čierneho divadla. Inscenáciu Milan Sládek predstavil asi v 50-tich krajinách sveta.

KEFKOV DON JUAN (1978)
Popri vlastných scenároch si dal Milan Sládek do svojho umeleckého programu za cieľ, aspoň čiastočne  oboznamovať svoje publikum s bohatou históriou umenia pantomímy. Ch. W. Gluck komponoval neuveriteľné  množstvo baletných pantomím. Od tanečníkov sa vyžadovalo nielen perfektné ovládanie baletnej techniky, ale aj pantomimicko-herecké znázorňovanie postáv a situácii príbehu.

MASKY IMPROVIZÁCIE (1982)  
Skutočne prvá skúsenosť Milana Sládka celovečernej improvizácie pred asi 1000 divákmi počas festivalu GAUKLER, v spolupráci s vynikajúcim nemeckým pozaunistom Albertom Mangelsdorfom.

CARMEN (1983) 
Opera pancomimique, jedno z najúspešnejších predstavení Divadla KEFKA v Kolíne nad Rýnom.

UBU (1984) 
Pantomimický prepis slávnej hry Alfreda Jarryho, takisto inscenácia považovaná za jedno z najlepšejších Milana Sládka, ktorá bola znovu inscenovaná v Divadla ARÉNA v Bratislave (1999)

APOCALYPTICA (1989) 
Inscenácia vznikla na základe rovnomennej multimediálnej opery chorvátskeho skladateľa Milka Kelemena.

TRENČÍN – divadlo Aréna a medzinárodné spolupráce

DIDAKTICKO – PEDAGOGICKÉ PELE – MELE
„Niekedy mi napadne, že umenie pantomímy sa dá porovnať s postavením ženy a muža na spoločenskom rebríčku. Keď chce žena dosiahnuť v zamestnaní dôležitú pozíciu, musí byť spravidla kvalitnejšia ako muž v rovnakom postavení. A tak je to aj s postavením mímov voči činoherným hercom.“ (M. Sládek)V ázijských krajinách na Sládka najviac zapôsobilo vedomie jednoty formy a obsahu. „To je to, čo si vždy uvedomujem, keď sa mi naskytne možnosť zúčastniť sa na predstavení tradičného ázijského divadla“ tvrdieva vždy, keď sa zvrtne reč na porovnávanie štýlov. Nazdáva sa, že v jeho inscenácií Kráľ Ubu znalec japonského divadla kabuki určite postrehne posadnutosť tvorcu výtvarnosťou scény, kostýmov a hereckého prejavu, aký on zažil v tokijskom divadle Kabuki-za. Tam, nadšený hrou vynikajúceho predstaviteľa ženských postáv, herca Tamasabura Bandoa, nabral Sládek odvahu pustiť sa do Carmen. Japonské bábkové divadlo bunraku stálo pri zrode Figarovej svadby a Trojgrošovej opery. Indické tanečné umenie inšpirovalo míma k precíznej pohybovej formulácií svojich sólových pantomím. Ale nikdy nešlo o kopírovanie, skôr sa mu podarilo objaviť akúsi spoločnú bázu prejavu.

SPOLUPRÁCA S HERCOM
Podľa čoho možno usúdiť, že niekto má pre pantomímu predpoklady? Dá sa to odhadnúť už po prvom stretnutí?
Za najdôležitejšiu hercovu vlastnosť považuje učiteľ Sládek predstavivosť. Aby bol niekto dobrým mímom, musí mať aj schopnosť vcítenia sa do rozličných situácií, do vnútrajška najrozmanitejších osôb, neživých predmetov, atmosfér. Musí mať bohatú fantáziu. Samozrejmý predpoklad pre míma je herecký talent a dôležitá je aj flexibilita tela. Ale niekedy sa pri výbere herca do súboru alebo na nejaký projekt zmýlite. O niekom môžete byť zo začiatku presvedčený, že je veľký talent, a on neuspeje a, naopak, niekoho človek odhovára od hereckej dráhy… a ten sa nakoniec stane vynikajúcim hercom.

HUDBA
Veľa Sládkových predstavení stojí na hudbe. Pri výbere hudby siaha buď po osvedčenej klasike, alebo si vyberá menej známe skladby. Hudbu často mixuje a pridáva rôzne zvukové efekty. Neraz spolupracoval s hudobníkmi, ktorí komponovali hudbu priamo pre predstavenie. Jedným z nich bol aj Vašo Patejdl, ktorý vytvoril hudbu ku Grand Pierotovi.

MASKOVANIE
Keď mím vystupuje aj pred dvojtisícovým obecenstvom, biela šminka zvýrazňuje tvár a oči, ústa či obočie umožňujú divákovi lepšie čítať mimiku tváre. Zároveň maska pomáha mímovi odosobniť sa, skryť sa za ňu. Obecenstvo nevníma míma ako privátnu osobu, ale ako javiskovú, umelú postavu. To mu umožňuje byť odvážnejší v témach a v sólovej pantomíme vierohodne znázorňovať aj niekoľko postáv rozličných charakterov naraz.„Nikdy nezabudnem na fascináciu, ktorú som zažil, keď som si po prvý raz natieral tvár na bielo. A napriek tomu, že sú to už kilá bielej šminky, ktoré som si počas viac ako štyridsaťročnej činnosti na tvár ponatieral, dodnes sa mi stáva, že aj po toľkých rokoch zažijem pri šminkovaní rovnaký pocit šťastia ako po prvý raz.“ (M. Sládek)

Andy Andy
„Andy Warhol…ma nezaujíma len ako výtvarník, ale aj ako človek, ktorého korene naviac siahajú na Slovensko. Jeho rodičia pochádzajú z Mikovej neďaleko Medzilaboriec. Preto si nahováram, že ho môžem z tejto perspektívy pochopiť inak ako mnohí iní. Čím hlbšie som sa biografiou  a dielom Andyho Warhola zaoberal, tým viac sa mi vybavovala akási dôstojná klauniáda, zachytávajúca jeho život a dielo. Svoj výskum som zhmotnil v librete k predstaveniu Andy Andy, ktoré malo v apríly 2004 premiéru v Bonne v Kunst – und Ausstellungshalle.“ (M. Sládek)

ARÉNA
Keď prišiel Milan Sládek roku 1989 opätovne na Slovensko, šanca na veľké javisko sa ponúkla v petržalskej Aréne. Už roku 1991 začal uvažovať o vytvorení Medzinárodného inštitútu pohybového divadla.
Srdcovou záležitosťou Sládka bolo pokračovať vo festivale pantomímy, ktorý organizoval dvanásť rokov v Kolíne nad Rýnom. Podarilo sa. Festival Kaukliar sa po prvý raz predstavil bratislavčanom roku 1996 a konal sa každoročne až do roku 2002.
Ďalším jeho plánom bolo pravidelne pozývať do Arény mímov aj mimo festivalu Kaukliar. Napríklad od roku 1979 spolupracoval Milan Sládek s oficiálnou nemecko – francúzskou organizáciou pre mladých ľudí. Vyzeralo to, že by pri nej už roku 2003mohol vzniknúť súbor pantomímy, financovaný Európskou úniou, ktorý mal mať sídlo v Bratislave. Vzniklo niekoľko inscenácií, na ktorých sa podieľali mladí nemeckí a francúzski mímovia a herci. Len čo to zmenená situácia dovolila, zapojil Sládek do projektu aj mladých slovenských divadelných umelcov, posledný raz roku 2004.
Zachrániť Arénu pre divadlo nebolo také jednoduché. Prejavili o ňu záujem viacerí, čo ju chceli „zachrániť“. Mala tam byť veľká herňa s desiatkami hracích automatov… Reštauráciu s tancujúcimi dievčatami si tm zase predstavoval akýsi parvenu zo zahraničia, vraj podnikateľ… Niektorí ľudia na bratislavskej radnici a na ministerstve kultúry ctí, že sa rozhodli vrátiť budovu jej pôvodnému účelu. 
„Stratený syn vlasti“ bol napokon rád, že Aréna po všetkých peripetiách začala svoju činnosť. Skôr než sa začal projekt realizovať, zavolal do Kolína Sládkovi predseda SNR František Mikloško a pýtal sa ho, či by si vedel predstaviť založenie podobnej inštitúcie, akú viedol v Nemecku, u nás v Bratislave. Na rozhodnutie mal asi tri mesiace, ale záporná odpoveď zo Sládkovej strany nemohla prísť do úvahy. Mal pocit, že sa mu touto ponukou otvára možnosť zúčastniť sa na veľkej porevolučnej premene na Slovensku.
„Pozoroval som svojich priateľov a zdalo sa mi, ako dobre sa v komplikovanej počiatočnej situácii vo veciach vyznajú. Ale nevyznali sa. Na Slovensku ako keby vtedy ani neexistovali zákony, porušovanie morálky bolo na dennom poriadku, rozhodovalo čosi iné ako slušnosť, etika a serióznosť. Ťažko sa mi orientovalo aj v samotnej politike, ktorá sa menila podľa toho, kto bol vo vedení vlády. Najviac mi prekážalo, že neplatilo chlapské slovo a dohovor na druhý deň neplatil. Prekrúcali sa paragrafy a ľudia s nimi. Vytvárali sa rôzne politické a záujmové zoskupenia a viac sa myslelo na to, kto viac a rýchlejšie sprivatizuje. Kultivovane sa to nazývalo včasný kaptalizmus. Jediné, čo ma utešovalo, bolo zistenie, že som zažil, ako to u nás bolo za socializmu, že vidím, ako je to v skutočnosti, a že som už zažil aj budúcnosť, a to mi dodávalo silu.“„Keď sa pozriem na obdobie takmer desiatich rokov, ktoré som tu na Slovensku pôsobil, vidím, že som za sebou zanechal kus práce. Divadlo Aréna, ktorého záchranu si dnes síce pripisujú iní, stojí. Budova bola skolaudovaná asi pol roka pred mojím odchodom, iba okolie nebolo upravené, ale peniaze na to boli už zo štátneho rozpočtu vyčlenené. Za tých desať rokov som v Aréne urobil niekoľko inscenácií, ktoré mali veľmi dobrý ohlas a dúfam, že budú patriť do histórie slovenského divadelníctva.“ A naozaj, v divadle Aréna uskutočnil viacero veľkých projektov: vie dol súbor mladých slovenských mímov, zorganizoval sedem ročníkov medzinárodného festivalu Kaukliar, pracoval s francúzsko – nemeckou mládežníckou organizíáciou. Okrem toho zinscenoval v SND dve opery a na Novej scéne uviedol pantomimický muzikál Grand Pierot.

HLAS NEZAUJATEJ
Keď prišla reč na Sládkovo rozhodnutie odísť po druhý raz do emigrácie, povedala mi istá redaktorka, ktorá dlhší čas žila na Západe:„Vôbec sa mu nečudujem. Tam si ho vážia. Tam ho milujú. V Nemecku som bola na jeho predstavení, na záver mu usporiadali standing ovation. A tamojšie publikum býva zvyčajne chladné. Koniec koncov, každý má ísť do takého prostredia, ktoré mu optimálne umožní rozvinúť svoje schopnosti. Toto nie je nijaké globalizačné horlenie, to je pravda, ktorá platí už od antiky. Tunajšie prostredie nedorástlo na jeho úroveň. Tu sa musel podkladať. Mocipánom i publiku. Nech len ide tam, kde ho dokážu oceniť, kde mu dokážu vytvoriť optimálne podmienky. Potom bude osoznejší aj pre nás. Samozrejme, na druhej strane ma to hnevá. Keď z FAZ poslali reportéra, aby o Bratislave napísal niečo pozitívne, našiel tu iba tri či štyri atrakcie hodné za zmienku. Jednou z nich bola práve Sládkova Aréna. Chudobní schudobneli.“

ČO EŠTE ZOSTÁVA?
Čo ešte ostáva po človeku? No predsa nádej! Nádej, že zo skyprenej pôdy vyrastú nástupcovia. Zatiaľ na nich ešte nemožno ukázať prstom, ale dobré dozrieva pomaly.Pred mnohými rokmi stretol útly mladík z trenčianskych Streženíc režiséra E. F. Buriana. Zaiskrilo sa. Chýrny avandgarista dal mladíkovi impulz, čo ho vyniesol na orbitu, po ktorej sa pohybuje dodnes. A možno celkom nedávno postretol iný, dosiaľ neznámy mladík, chýrneho svetobežníka Milana Sládka. Zaiskrilo sa? Dal impulz, vďaka ktorému raz uvidí svet?

FIGAROVA SVATBA (1991) 
Premiéra v Národnom divadle v Soule v Južnej Kórei. Milan Sládek bol oslovený prevziať réžiu. Požiadavkou bolo, aby speváci koncertne predstavovali túto slávnu Mozartovu operu, a Milan Sládek mal so svojim súborom predstaviť príbeh. Navrhol, aby inscenoval hru s asi 1,40 m veľkými bábkami, pričom jednou bábkou hýbali traja herci. Hra bola 10 – krát vypredaná v 3000 miestnej sále Seoulskeho Nadnárodného divadla. 

KORUNOVACIA POPEY (1993)
Milan Sládek dostal ponuku z SND na základe úspešnej inscenácie FIGARA. Spojenie speváckeho umenia s pantomímou bolo nesmierne úspešné a veľkým nadšením bola interpretácia spevákmi Opery SND. Scénografia Albin Brunovsky.

GRAND PIERROT (1994) 
Pantomimický muzikál s textami Ľuba Feldeka, hudbou Vaša Patejdla a pantomimickými scénami Milana Sládka. Neskôr (1997), v kratšej forme, inscenovaná v Divadle ARÉNA. Inscenácia bola oslavou veľkého Pierota Jeana Gasparda Deburaua a jeho dôležitosti pre vývoj tohto umenia.

OPERA ZA TRI GROŠE (2001) 
Slávna hra Bertholda Brechta, inscenovaná obdobne ako FIGAROVA SVADBA, s veľkými bábkami. Niekoľko krát sa hrala po nemecky v nemeckých mestách. Bolo to v čase, keď táto hra oslavovala výročie jej vzniku a bola to jediná inscenácia, ktorá v tej dobe v Nemecku existovala.

MAGICKA NOC (2003)  
Kurt Weill tuto pantomímu napísal ako 22 ročný. Jej znovuobjavenie, bolo takisto magické! Hudba sa síce zachovala, ale nie jej libretto. Tak napísal Milan Sládek nové. Pantomíma bola opäť na festivale v Dessau, kde získala Ocenenie festivalu a pozvanie na festival do Talianska.

ANDY ANDY (2004) 
Na počesť veľkého Andy Warhola sa táto inscenácia hrala v Múzeu Andyho Warhola v Medzilaborciach.

THE THREEPENNY OPERA, Tokio, Japonsko (2005)
Po predstaveniach Milana Sládka v Divadle KAZE, ktoré sa venuje európskej dramatickej literatúre, hlavne Brechtovi, dostal Sládek pozvanie režírovať túto hru. Bolo úžasným zážitkom spolupracovať s japonskými divadelníkmi. 

PANTALON und COLUMBINE, KV 446 (2006) 
Základom je Mozartova hudba k tejto pantomíme, z ktorej sa však zachoval asi 29 minútový fragment. Libretto sa nezachovalo, iba sporadické poznámky pod notáciou, ktoré slúžili Milanovi Sládkovi ako vodítko pre napísanie nového libretta. Tento projekt bol realizovaný pre Mozartov festival vo Viedni. S veľkým úspechom bol predstavený aj na rozličných festivaloch v Európe.

KRÍŽOVÁ CESTA (2007)
Vznikla na podnet düsseldorfského organistu Wolfganka Abendrotha. Na základe hudby Marcela Dupré vybudoval Milan Sládek a realizoval jednotlivé zastavenia tejto poslednej cesty Ježiša Krista k ukrižovaniu. Posledné predstavenia sa hrali v roku 2023, v koncertnej sale SRTv – (zožala 11 minútový potlesk!) a v Bardejovskej športovej hale.

JUPTER A TÍ DRUHÍ (2007) 
Predstavenia sa konali v Rímsko-germánskom múzeu v Kolíne nad Rýnom. Toto múzeum bolo postavené okolo mozaikovej podlahy, tzv. Dionizovej mozaiky, ktorá sa našla ešte pred druhou svetovou vojnou. Skoro 300 rokov sa v Ríme nesmiernej popularite tešili mimickí tanečnici, ktorí predstavovali hlavne mytologické príbehy. To inšpirovalo Milana Sládka k tým pantomímam, ktoré som na tejto vzácnej mozaike (poistenej na 5.000,-€) niekoľko krát hrával.

ANTIGONA (2015) 
V „ Dialógu o tanci“, starorímskeho autora Lukiana zo Samosaty, sa Milan Sládek dočítal, že podaktorí mímovia, za pomoci masiek, interpretovali túto antickú, grécku tragédiu. Takisto, za pomoci masiek a štyroch asistentov, pán Sládek interpretoval túto hru, v ktorej predstavoval všetky postavy deja. Premiéra sa odohrala v Kolíne nad Rýnom a s inscenáciou boli pozvaní aj do Paríža do budovy UNESCO.

DUBČEKOVÁ JAR (2018) 
Akási scénická báseň na oslavu tohto veľkého človeka a Slováka, ktorý v mnohom ovplyvnil náš život a ktorého myšlienky sú dodnes vo svete uznávané. Premiéra v Štátnej opere, Banská Bystrica.

ŽIVOT A SMRŤ KRALA LEARA (2021)
Významný nemecký režisér Hansgünther Heyme, pre Milana Sládka spracoval toto gigantické dramatické Shakespeareovo dielo. Vznikla akási scénická koláž, pán Sládek bol donútený aj rozprávať. Jeho verbálnym partnerom bol Heyme osobne.