Ako ten čas letí a skupina Sena Didi Mime z Indonézie má teraz 37. rokov. Číslo 36 určite nie je až tak veľa, ale znamená to veľa z hľadiska prebiehajúceho procesu, najmä procesu vo svete pantomímy, ktorému naša spoločnosť v Indonézii stále celkom nerozumie. Umenie pantomímy v skutočnosti patrí k umeniu, o ktorom možno povedať, že je staré ako ľudská civilizácia. Sena Didi Mime Indonesia vo svojom relatívne mladom veku, ako je dnes, vytvorila diela, ktoré ukazujú svoju existenciu na národnej aj medzinárodnej úrovni, konkrétne:
ASIAN FESTIVAL (1980), Soul, Kórea Selatan, GAUKLER FESTIVAL (Koeln), a TOTAL PANTOMIMA FESTIVAL (Braunschweig), 1990 Jerman, SENA DIDI MIME MEDZINÁRODNÝ FESTIVAL PANTOMÍMY I (1992) Indonézia, MIMOS FESTIVAL (1993-1994) Prancis, SENA DIDI MIME MEDZINÁRODNÝ FESTIVAL PANTOMÍMY II (1994) Indonézia, Projekt Istropolintana 18.-23. júna, Bratislava, Slovensko 2010, Projekt Istropolintana 22.-27. Festival divadelnej školy 2012, Bratislava, Slovensko, Projekt Istropolintana Thestival 17. 2016, Bratislava, Slovensko. Museum für Völkerkunde, Wina, Rakúsko 21. júna 2010; Angst 2019 Studio Theatre, Taman Ismail Marzuki.
ZOMRITE STOJACI
Éra umelej inteligencie nás vedie k viere v imaginárny svet. Táto predstavivosť s vysokou ilúziou núti ľudí vytvárať rôzne sofistikovanosti, ktoré v určitom bode skončia pre ľudí samotných problematické. Zdá sa, že rôzne informácie, ktoré sa objavujú, sú pravdivé, pretože sú prezentované s takmer dokonalou presnosťou pravdy. Umelá inteligencia sťažuje ľuďom rozlišovanie medzi podstatnou pravdou a pravdou, ktorá vyzerá ako „pravda“.
Táto umelá inteligencia vzniká zo série čísel, ktoré sa v konečnom dôsledku obmedzujú na výpočet čísel v peniazoch. Ľudia, ktorí sa nedokážu prispôsobiť umelej inteligencii, sú nakoniec zmätení. Tento emocionálny nepokoj potom vytvára slabosť charakteru jednotlivca.
Postavy prezentované, naplnené jednotlivcami, ktorí sú nepokojní, tými, ktorí sú poškodení materialistickou dobou. Všetko sa počíta, všetko je rozmiestnené medzi blížnymi, aj keď sú vedľa seba.“ Spolu, ale stále jednotlivo.“ Existujú, ale majú pocit, že neexistujú. Sú prítomní, ale cítia sa neprítomní v každej situácii a nútia ich obviňovať sa za to, že sa cítia pozadu a vynechaní. Kým nedospejú k záveru, ak je smrť cťou a riešením, rozhodnú sa zomrieť v stoji.
štvrtok 29.5. 2005 19:30 hod. Dom armády, Hviezdoslavova 205, Trenčín